Vsdp. František Móš
Keď 28. júla 1920 pripadlo na základe rozhodnutia Najvyššej rady mierovej konferencie
25 spišských a oravských obcí Poľsku, začali sa na týchto územiach na jednej strane snahy
o polonizáciu miestneho obyvateľstva a na druhej strane boj o obranu slovenskosti a
slovenčiny v kostoloch i na školách. Jedným z čelných predstaviteľov tohto mnohokrát
nerovného boja bol slovenský kňaz, rodák z Tribša, František Móš.
V septembri t.r. si pripomenieme 110. výročie narodenia a 40. výročie smrti tohto kňaza, ktorý čase svojho pôsobenia na severnom Spiši znamenal pre Slovákov veľkú praktickú i morálnu oporu.
František Móš sa narodil 15. septembra 1891 v Tribši. V rokoch 1898 – 1900 navštevoval ľudovú rímskokatolícku školu v rodnej obci, avšak už ako desaťročný odišiel na štúdia do Jágru a o rok neskôr do Levoče. Tu získaval vzdelanie na miestnom gymnáziu štyri roky. Ďalej v štúdiách pokračoval v Trnave (1907), Spišskej Novej Vsi (1908) a Rožňave (1909 – 1910), kde aj zmaturoval. Po maturite sa rozhodol študovať teológiu v seminári v Spišskej Kapitule. Toto štúdium absolvoval v rokoch 1910 – 1914. Slávnostne bol ordinovaný v Spišskej Kapitule deň po tzv. sarajevskom atentáte na nástupcu cisára Františka Ferdinanda – 29. júna 1914.
Hneď na druhý deň – 30. júna – nastúpil ako kaplán v rodnej obci Tribš. Tu ho zastihli
zvesti o vypuknutí i o ukončení prvej svetovej vojny, vzniku Československa a Poľska, ako aj
o pripravovanom plebiscite. Práve v tomto období si mladý kaplán, a od 27. apríla 1919 už
správca farnosti Tribš, začal písať súkromný denník, ktorý je dodnes veľmi cenným
žriedlom informácií nielen o udalostiach v čase plebiscitu, ale aj o situácii na odtrhnutých
územiach severného Spiša v medzivojnovom období. Z neho sa napríklad dozvedáme o
obsadzovaní Spiša poľským a československým vojskom, pôsobení tzv. spišsko-oravskej
légie, proslovenskom postoji obyvateľstva počas plebiscitu a po pripojení k Poľsku, nátlaku
poľskej vrchnosti na popoľšťovanie škôl a cirkvi i o vypuknutí druhej svetovej vojny.
František Móš vždy, aj napriek dejinnej nepriazni, zotrvával na proslovenskom
stanovisku. Ešte pred vyhlásením samotného plebiscitu ako prvý podpísal, že chce zostať
verným občanom Československej republiky a nežiada si pripojenie do Poľska. Jeho vzor
nasledovali aj ďalší obyvatelia Tribša. V roku 1919 bol iniciátorom založenia slovenského
čitateľského spolku v Tribši, ktorého cieľom bolo odstránenie zaostalosti magurského ľudu
a jeho vzdelávanie v slovenskom jazyku. V tom istom roku nacvičil s mládežou slovenskú
divadelnú hru, ktorú si do Tribša prišiel pozrieť aj spišský biskup Ján Vojtaššák.
Napriek viackrát prezentovanej proslovenskej orientácii bol nakoniec Tribš a ďalšie
obce severného Spiša i hornej Oravy v roku 1920 pripojený k Poľsku. Cirkevne však tieto
obce boli stále súčasťou spišskej diecézy. František Móš teda naďalej účinkoval ako správca
farnosti v Tribši. V roku 1925 sa zmenila aj cirkevná správa a pripojené spišské a oravské
obce pripadli pod jurisdikciu krakovského arcibiskupstva. František Móš bol preložený za
správcu farnosti v Novej Belej, ku ktorej patrili ako filiálka aj Krempachy. Poľská štátna i
cirkevná vrchnosť viackrát na kňaza vyvíjala nátlak, aby sa aktívne zúčastňoval
popoľšťovania miestneho obyvateľstva. V roku 1926 ho starostovstvo v Novom Targu
žiadalo, aby vplýval na ľudí v tom zmysle, aby neodoberali slovenskú, ale výlučne poľskú
literatúru. Táto akcia bola podporená aj vojakmi, ktorí po obciach rekvirovali kalendáre
Spolku svätého Vojtecha, zatiaľ čo štátna správa zasielala do farností poľské modlitebné
knihy. Neustále bol pritom na Františka Móša vyvíjaný nátlak, aby pobožnosti a piesne
odbavoval len po poľsky, čomu sa však on vždy nejako vyhol.
Po pripojení ďalších slovenských obcí k Poľsku koncom roku 1938 sa začal tento tlak
stupňovať. V januári 1939 žiadal školský inšpektor organizovanie osobitných služieb božích,
na ktorých by školská mládež, pod vedením a dozorom učiteľov, spievala poľské piesne a
modlila sa po poľsky. Na to František Móš odpovedal, že o dozor nad deťmi je v kostole
postarané. Koncom augusta 1939 dostal nariadenie, podľa ktorého mal prestať používať pri
zápisoch do matrík „nepoľské“ písmená š, č, ž, ř a dokonca „opraviť“ už v matrikách
zapísané slovenské mená obyvateľov. V októbri 1939 mala prísť kontrola...
Prvého septembra 1939 však vypukla druhá svetová vojna a Poľsko ako samostatný
štát v podstate prestalo existovať. Spišské a oravské obce boli opäť pričlenené ku
Slovensku. František Móš bol v októbri 1939 menovaný dekanom a školským inšpektorom
dištriktu Nedeca. Funkcie sa síce v roku 1940 ujal, ale o rok bol na vlastnú žiadosť oboch
úradov zbavený a ďalej pôsobil iba ako správca farnosti v Novej Belej a jej filiálke
Krempachoch. Počas vojny vyšiel tlačou pod názvom Roky 1918 – 1939 na severnom Spiši,
vo vydavateľstve Vedeckej spoločnosti pre zahraničných Slovákov v Bratislave, spomínaný
súkromný denník Františka Móša, čo sa neskôr stalo zámienkou na jeho uväznenie
poľskými orgánmi.
Dňa 20. mája 1945 boli totiž spišské a oravské obce opäť pripojené k Poľsku a od 1.
novembra 1945 prakticky znovu včlenené do krakovskej diecézy, ktorej čelní predstavitelia
zastávali názor, že tu niet slovenského obyvateľstva a že ...len pod vplyvom nemeckým a v
dôsledku pripojenia k Slovensku vytvorili tam samostatnú slovenskú národnosť..., a to aj
napriek tomu, že obyvateľstvo sa bránilo zavádzaniu poľskej štátnej správy, žiadalo
uskutočnenie plebiscitu a pripojenie k Československu. Slovenskí kňazi boli vyzvaní,
aby opustili svoje fary. Obyvateľstvo však poľštinu v kostoloch odmietalo a taktiež kňazi,
ktorí sa narodili v obciach pripadnutých Poľsku žiadali, aby mohli zotrvať vo svojich
rodiskách.
Žiadostiam ľudí ani kňazov nebolo vyhovené a na ich miesta boli dosadzovaní poľskí
kňazi, ktorí po svojom príchode začali s popoľšťovaním Slovákov, čo viedlo vo viacerých
spišských i oravských obciach k incidentom so smutným koncom.
V tejto ťažkej situácii aj František Móš ako autochtón odmietol opustiť svojich farníkov.
A keďže nepomohli ani vyhrážky a ani výstražná streľba pod oknami fary, prišlo na rad
násilie. V polovici novembra bol prepadnutý, zbitý a okradnutý skupinou siedmych ľudí,
ktorí mu prikázali, aby v budúcnosti odbavoval bohoslužby a kázal v kostole výlučne po
poľsky. Následne bol odvezený do Nového Targu, obvinený z napísania „protipoľskej“
brožúry Roky 1918 – 1939 na severnom Spiši a 16. novembra 1945 po výsluchu uväznený
v Krakove. Aj keď ho krakovský súd následne oslobodil zo všetkých obvinení, na svoje
miesto sa už vrátiť nemohol. Farnosť v Novej Belej bola obsadená mníchom Benedyktom
Kwaśnym, ktorý ho už na faru nepustil. Obyvatelia Novej Belej však na neho nikdy
nezabudli a miestna dychovka vystupuje dodnes pod jeho menom. V Krempachoch mu
zas 11. novembra 1996 slávnostne odhalili v miestnom kostole pamätnú tabuľu.
Po neblahých skúsenostiach z poľských väzení a nemožnosti zotrvať vo svojej farnosti
sa František Móš uchýlil na faru vo Veľkej Frankovej, kde v tom čase pôsobil rodák z ďalšej
odstúpenej obce, z Jurgova, Jozef Vojtas. Napriek tomu, že bol po vyhnaní z Poľska
menovaný za správcu farnosti Nižná na Orave a od 1. júla 1946 za správcu spišskej farnosti
Podolínec, zdržiaval sa naďalej vo Veľkej Frankovej, ktorá bezprostredne susedila s obcami
pričlenenými k Poľsku. Dňa 1. mája 1947 mu bola nakoniec oficiálne pridelená farnosť vo
Veľkej Frankovej, kde plnil kňazské poslanie do konca svojho života.
Okrem toho, že František Móš bol celý život dobrým slovenským vlastencom a
duchovným pastierom a neopustil svoje ovečky ani keď bol v ohrození života, bol medzi
ľuďmi známy taktiež ako vášnivý nadšenec moderných technológií. Už v medzivojnovom
období vlastnil fotoaparát a dokonca kameru, ktorou nahrával zvyky a tradície
zamagurského ľudu. Tieto nahrávky sa bohužiaľ dodnes nepodarilo nájsť a aj z fotografií
sa zachoval iba zlomok. Jednou z najznámejších je fotografia obyvateľov Tribša z
dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia, keď išli žiadať delimitačnú komisiu pôsobiacu v
slovensko - poľskom pohraničí o pripojenie k Československu. V Novej Belej podnietil
František Móš znovuobnovenie dychovky, ktorej v roku 1926 urobil prvú fotografiu, v
Krempachoch zas skonštruoval miestny rozhlas. Aj po svojom príchode do Veľkej
Frankovej zhotovil pre obyvateľov premietací prístroj, na ktorom potom premietal filmy. Na
potoku vytvoril malú elektráreň tak, že dal postaviť koleso, ktoré sa pohybovalo prúdom
vody a vyrábalo elektrinu. Jeho praktické i duchovné obzory iste rozširovalo aj to, že dobre
ovládal slovenský, maďarský, latinský i poľský jazyk.
František Móš zomrel po dlhej chorobe 12. septembra 1971 vo Veľkej Frankovej, kde
je aj pochovaný na miestnom cintoríne. Nápis na pomníku, ktorý mu dali z vďaky vytesať
Zamagurčania charakterizuje jeho život a poslanie: Slúžil verne Bohu a svojmu
zamagurskému ľudu. Nakoniec, on sám bol stelesnením osudu mnohých Slovákov zo Spiša
a Oravy, ktorý verne vystihuje veta z jeho denníka: Aj k eď o nás málokto stál, ba
vyhlasovali nás za Poliakov a naše nárečie za poľské, svoje slovenské presvedčenie sme
nezapreli, slovenská krv v nás nezamrzla.
Milica Majeriková-Molitoris
________________________________
AKTUÁLNE OZNAMY
___________________________
Farár :
Mgr. Štefan Holubkovič
__________________________
E-mail na farský úrad:
farar@farnostvelkafrankova.sk
____________________________
"Najväčším hriechom dneška je, že ľudia stratili vedomie hriechu."
sv. otec Pius XII.
___________________________